1736: Založenie manželom Márie Terézie
História sa začína v roku 1736, keď tento najväčší manufaktúrny podnik na Slovensku (a jeden z najväčších v strednej Európe) založil František Štefan Lotrinský, manžel cisárovnej Márie Terézie. Podnik sa zameriaval na výrobu takzvaného kartúnu, čo bola potlačená bavlnená látka. Vláda podniku udelila viaceré privilégiá, aby obmedzila dovoz látok zo zahraničia.
Polovica 18. storočia: Zlatý vek a tisíce zamestnancov
Výroba rástla do obrovských rozmerov. Manufaktúra priamo v Šaštíne zamestnávala okolo 1 000 ľudí, no okrem toho pre ňu pracovalo doma ďalších až 20 000 pradiarov a česáčov bavlny zo širokého okolia (od Záhoria a Považia, cez Moravu až po banské mestá). Látky zo Šaštína sa vyvážali do celej monarchie a dokonca až do talianskeho Neapola. V roku 1754 František Lotrinský podnik výhodne predal spoločnosti rakúskych obchodníkov.
1785 – 1799: Éra Puthonovcov a stavba dnešnej obrovskej budovy
Po kríze z nadvýroby získal kartúnku v roku 1785 viedenský bankár Ján Puthon, ktorý ju následne odkúpil. Začal výrobu opäť rozširovať a inicioval obrovskú stavebnú činnosť. V rokoch 1796 až 1799 dal postaviť novú, masívnu hlavnú budovu manufaktúry – teda ten ohromný dvojpodlažný komplex, ktorý v Šaštíne obdivujeme dodnes. V budove sa na prízemí potláčala bavlna a na poschodí boli byty pre personál.
Polovica 19. storočia: Úpadok textilu a premena na cukrovar
S nástupom 19. storočia prišla priemyselná revolúcia. Manufaktúrna práca nedokázala konkurovať lacnejšej strojovej výrobe textilu z Anglicka a okolo revolučného roku 1848 sa výroba kartúnu v Šaštíne definitívne zastavila.
Budova však nezostala prázdna. Ešte v roku 1847 tu bol založený cukrovar. Ten postupne spracovával ohromné množstvá cukrovej repy a patril na druhé miesto v celom Uhorsku. Kvôli vysokým nákladom na dopravu a zlej rentabilite sa však výroba cukru v roku 1895 ukončila.
20. storočie: Sklady a smutné chátranie
V dvadsiatom storočí si komplex prešiel viacerými úpravami. Po znárodnení (od r. 1947) dlhé roky priestory slúžili ako sklady pre Ministerstvo vnútra SR. Velil im mjr. Milan Adámek, ktorý do budovy dodnes chodí a pomáha s rekonštrukciou. Keďže budova nebola dlhodobo primerane udržiavaná, tento cenný barokovo-klasicistický komplex začal chátrať.
Rok 2009: Nový začiatok
Tento historický klenot našťastie neskončil v zabudnutí. V roku 2009 bola Ministerstvom vnútra predaná do súkromných rúk. V rokoch 2010 a 2011 naozaj začali prebiehať dôležité pamiatkové a architektonické výskumy z poverenia nových vlastníkov – s cieľom obnovy a zmeny funkcie). Vďaka tomuto kroku dostala vzácna kartúnka, plná dvestotridsaťročnej remeselnej tradície, po dlhom čase opäť šancu na záchranu a nový životný príbeh.
